História Slovenského raja
Na svete je veľa nádherných miest, ktoré ľudia nazvali rajom. Aj na Slovensku máme krásnu prírodu, ale iba jedna lokalita nesie vďaka svojim výnimočným prírodným krásam – hlbokým roklinám, kaňonom, čarovným vodopádom či tajomným jaskyniam - oficiálny názov Slovenský raj. Kto prvý a kedy nazval tento kúsok zeme na Spiši rajom? Existujú viaceré teórie.
Mníšsky raj
Podľa jednej z nich toto územie nazvali rajom už pred vyše 700 rokmi kartuziánski mnísi, keď si tu v roku 1299 postavili kláštor. V dobových listinách sa uvádza prvýkrát pod latinským názvom paradises, čo v preklade znamená raj.
V listine pápežského legáta Gentilisa z roku 1308 je napísané „domorum cartusiensis sancte Margarite in Lapis Refugii ac paradisi” – to znamená na Skale útočišťa.
Cirkevný učiteľ Peter Damian však vysvetľuje, že „claustrum est paradisus”, t. j. každý kláštor sa považuje za symbol raja – predsiene neba na zemi, rajskú záhradu. Či si vtedajší kartuziánski mnísi pod názvom raj predstavovali iba kláštor alebo aj jeho široké okolie, sa už nedozvieme.
Raj v dobe kamennej
Prvé opisy územia terajšieho Slovenského raja pochádzajú z 19. storočia. Výnimku tvorí kronika kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku. Aj keď ľud obývajúci toto územie vedel o jeho krásach, tieto opisy sa týkajú viac jeho hospodárskeho využitia alebo udalostí na Skale útočišťa.
Až dielo Dr. Theodora Posewitza je sprievodcom opisujúcim krásy dnešného Slovenského raja. Dejiny a územie centra dnešného Slovenského raja a Kláštoriska poznáme však najmä z opisu spišských historikov Jozefa Hradského a Matúša Pajdušáka. Systematický arecheologický výskum v Slovenskom raji dokladuje jeho osídlenie od doby kamennej. Ľudia tu našli dobré podmienky na život, t. j. vhodné jaskynné priestory, možnosť opevniť svoje sídlo, vodu, drevo a dostatok lovnej zveri.
Pravekí ľudia sa usádzali na brehoch rieky Hornád. Sídlili na sútoku Hornádu a Veľkej Bielej vody, Ihríku, Čertovej diere a inde v okolí. Archeologický prieskum Kláštoriska na Čertovej sihoti odhalil staršie valové opevnenia, z ktorých jeden val je datovaný do obdobia 5. storočia pred Kristom. Nálezy zo Zelenej hury (predmety z bronzu a železa) pri Hrabušiciach sú z 3. až 4. storočia pred Kristom. Slovania prišli na toto územie v druhej polovici prvého tisícročia, zakladali tu opevnené sídliská, osady a využívali ho hospodársky.
Raj podľa Gustáva Nedobrého
Pomenovanie Slovenský raj sa prvýkrát objavilo v časopise Krásy Slovenska v roku 1921 v článku Gustáva Nedobrého, ktorý napísal: „Slovenský raj. Týmto krásnym menom poctený je kraj patriaci medzi najkrajšie na Slovensku. Je to v Spišskej župe v okolí Hrabušíc a Novej Vsi v doline Hornatu a iných bočných doliniek. Tento ozaj čarokrásny, dosiaľ nie úplne ocenený kút Slovenska, zásluhou Antona Straku bude oživený, znova vyznačkovaný.”
Prívlastok Slovenský pridali k raju pravdepodobne študenti združení v Sládkovičovom samovzdelávacom krúžku pri Výchovnom ústave chlapcov, zamestnancov Košicko-bohumínskej železnice v Spišskej Novej Vsi v roku 1920, ktorých národne oduševňoval práve Gustáv Nedobrý, významný slovenský turistický a športový činovník, horolezec, lyžiarsky pretekár a zároveň riaditeľ tohto ústavu. Iné pramene uvádzajú, že autorom názvu Slovenský raj je profesor Béla Hajts. Nie je však o tom nijaký presvedčivý dôkaz.
Od Čiernej hory po husitov
Romantické a čarokrásne územie Slovenského raja je pozostatkom mohutnej Silva nigra, čiže Čiernej hory. Čierna hora pokrývala územie medzi riekami Hornád a Slaná, ktorého centrálnym bodom je vrch Kráľova hoľa. Miestne geografické názvy a archeologický prieskum Slovenského raja dokladujú, že pôvodné osídlenie územia bolo slovanské.
Svedčia o tom názvy roklín, vrchov, dolín, obcí: Havrania dolina, Biela voda - Piecky, Sokolia dolina, Stratená, Biely potok, Havrania skala, Matka Božia a iné. Lesy a nerastné bohatstvo dávali ľuďom, ktorí tu žili, prácu i obživu. Bane na meď, železo, striebro a iné kovy a nekovy – hlina, vápenec, ktoré sa tu ťažili, umožnili rozvoj baníctva, hutníctva, lesníctva, uhliarstva či iných remesiel.
Po tatárskych vpádoch v 13. storočí sa pôvodné obyvateľstvo preriedilo. Obyvatelia z vyľudnených dedín sa ukryli v hlbokých lesoch a jaskyniach. Uhorský kráľ Belo IV. osídľoval potom krajinu kolonistami z Nemecka, o čom svedčia pomenovania niektorých lokalít, vrchov či obcí – Blaumont, Rittenberg, Neudorf, Glac, Flajšer…
Najrušnejšie obdobie prežívali obyvatelia Slovenského raja počas husitského hnutia – v apríli 1433 obsadili husiti kartuziánsky kláštor na Skale útočiska (Kláštorisko). Neskôr počas panstva Jana Jiskru z Brandýsa nastal rozvoj bratríckeho hnutia, budovali sa malé opevnenia, ktoré podľa vzoru husitov nazývali tábormi. Najznámejší bol tábor na Zelenej hore.
Zelená hora (658 m) leží na dôležitom strategickom a výhodnom mieste a bola dlhé roky dôležitým sídlom. Tento pôvodne hrad mal byť strážcom bezpečnosti cesty vedúcej zo Spiša na Gemer cez Glac (stará Glacká cesta).
